Puta Osudu

„Hovorím… hik… hovorh-ím ti, žže… hik, že keďťť budem chcjeť, oberjem aj samotného Smr… Smrrr… do hája… ťa!“
„Mňa?“
„Aj teba! Aj jeho! Smrťa!“ Andreas Malý šermoval pohárom piva a na všeobecné veselie osadenstva Deravého Bubna práve prisahal, že okradne nielen niekoho, koho ľudia nevidia a boja sa ho (aj keď druhé jasne vyplýva z prvého), ale dokonca niekoho, koho okradnúť nemožno, lebo na konci je to vždy ON, ktomu všetci musia splatiť dlh.
O Andreasovi sa vedelo, že je jedným z najkvalifikovanejších zlodejov v celom cechu a pre jeho lepkavé prsty ho všetci prezývali Lep. Keby ste boli pravidelným štamgastom tohto ankhmorporského pajzla, vedeli by ste, že ponechať si povesť vynikajúceho zlodeja nie je dobrý nápad. Aj v cechu zlodejov vládla hierarchia, z čoho vyplývalo, že nie každý s ňou bol spokojný. Hlava cechu aj samotný Patricij tolerovali drobné potýčky vo vnútri spoločenstva, takisto aj istý obnos peňazí, ktorí zlodeji nemuseli odvádzať, pretože to vraj podnecovalo súťaživého ducha. Tak Lep občas čelil hádkam a bitkám, lebo podľa neochvejnej logiky podvratných živlov najlepší rovná sa najbohatší. A vkročiť do Bubna s plným mešcom peňazí je ekvivalentom asistovanej samovraždy. Lep si ale svoj titul nevydobyl pre nič za nič. Umenie prežiť doviedol do dokonalosti tým, že ukradnuté peniaze okamžite prechľastal. Potenciálni záujemcovia o jeho imanie tak nestihli mať dôvod chcieť ho pre majetok odstrániť.
„A čo by si mu chcel vziať? Smrť predsa v tomto svete nič nevlastní,“ namietali prísediaci.
Lep chvíľu bojoval so správnym poradím slov a keď mu zapadli na miesto, víťazoslávne zahlásil: „Vezmem mu moje vlastné presýpacie hodiny!“

„Už si to niekedy skúšal?“ spýtala sa Zlomyseľnosť akoby nič a zadumane hľadela na hraciu plochu.
NIE, odpovedal Smrť. Sedeli v čiernej záhrade pod čiernou jabloňou a venovali sa partii šachu. Zlomyseľnosť hrala s čiernymi figúrkami, Smrť s čiernou obdobou bielych.
„Je to zábava,“ presviedčala ho spoločníčka.
PLAŠIŤ ĽUDÍ NA SMRŤ? NAOZAJ?
Pozrela naňho a jemne sa mračila. Veď hej, pre bytosť, ktorej sa ľudia desia už celé tisícky vekov, spomínaná aktivita asi neznie až tak lákavo.
„Aspoň môj návrh zváž. Si strašne strnulý, musíš sa odreagovať. Šach.“
AK TI TÝM SPRAVÍM RADOSŤ. MAT.
„Čo takého Zemeplošana vystraší najviac?“
ČAS. PARADOXNE TEN, KTORÝ UŽ NEMAJÚ.
„Hmm… pohľad na vlastné hodiny života by ich vyplašil?“
ÁNO, MAJÚ SKLONY CHOVAŤ SA HYSTERICKY.
„Tak pri najbližšej návšteve sveta vezmi jedny hodiny so sebou a ukáž ich dotyčnému. Pobavíš sa, uvidíš.“
JE TO NUTNÉ?
„Iste, nemôžeš tu sedieť celé dni zavretý!“
NIKTO NIE JE SLOBODNEJŠÍ AKO JA, VER MI.
„Nechytaj ma za slovíčka. Ale to je v poriadku. Nič sa nedeje. Každý máme v ľudskom svete svoje hranice,“ usmiala sa s chápavým výrazom v tvári .
HRANICE V ĽUDSKOM SVETE? JA? Modrá žiara v jeho očných jamkách sa zúžila do malého bodu, zato sa však zintenzívnila. VYBER SI MENO. Mávol rukou, aby pred Zlomyseľnosťou zhmotnil mapu Zemeplochy.
„Tak… tento,“ ďobla prstom na náhodne vybratú bodku pohybujúcu sa po mape.
ANDREAS MALÝ?

Lep sa potácal uličkami Ankh-Morporku takými temnými, že sama tma sa tadiaľ odvážila iba s pochodňou. Chladný vzduch mu urobil dobre. Vytriezvel dostatočne nato, aby dokázal kráčať po dvoch, avšak málo nato, aby si uvedomoval, že plán, ktorý predniesol v krčme, je vydestilované šialenstvo.
Musí prinútiť Smrťa, aby k nemu prišiel a potom ho prehovoriť, aby mu ukázal presýpacie hodiny. Odsýpajú zrnká ľudského života a on bude prvým človekom, ktorý uvidí tie svoje. Ak by sa to aj podarilo niekomu pred ním, on rozhodne bude prvým, ktorý ich ukradne. Lep mal jasnú predstavu ako Majstra privolať. Totiž, pokúsi sa umrieť.
Dotackal sa k fontáne uprostred námestia, kľakol si a ponoril hlavu do studenej vody. A už ju nevytiahol. Ako sa mu míňal vzduch, tiezvel čoraz viac a premýšľal, či nie je tak trochu idiot. No nechal sa počuť pred celým Bubnom, nemohol teraz cúvnuť a pokaziť si povesť.
Pálenie v pľúcach začínalo byť neznesiteľné. Vynoril sa, s hlasným nádychom nasal vzduch. Zlatý karas trielil na opačnú stranu nádrže, lebo hrozilo, že mladík nasaje aj jeho.
Lep sa vyčerpane obzrel. Na kraji zorného poľa sa mihla postava v plášti. Zlodej bol okamžite na nohách. Postava sa k nemu blížila vyvolávajúc zvláštny druh ozveny – ako keď na dlažbe klape podkutý kôň.
„Ste… to vy?“ spýtal sa Lep.
JA SOM VŽDY JA.
Príchod Majstra bol monumentálne desivý a vhodne teatrálny, avšak teraz sa zdalo, že Smrť mierne bezradne prestúpil z nohy na nohu. Nebolo to vidieť, ale bolo to počuť. Po chvíli odhrnul plášť. Mesačný lúč sa odrazil od skla presýpacích hodín.
Zlodej sa rozhodol v okamihu. Vrhol sa na zem, urobil kotúľ a vytrhol Majstrovi hodiny z ruky.
„Ha!“ zahlásil víťazoslávne Lep.
HA! Zahlásil víťazoslávne Smrť.
A potom sa dívali jeden na druhého, podozrievavo sa prevŕtavali pohľadom (prevŕtať pohľadom Majstra bolo o niečo jednoduchšie, keďže sa dalo vidieť, čo sa nachádza za ním) a podľa všetkého mali cítiť opojný pocit z výhry, pretože každý dosiahol svoje. Opojný pocit sa nedostavil.
„To bolo jednoduché,“ skonštatoval zlodej a obzeral sa, lebo zrada mohla prísť z ktorejkoľvek strany.
AŽ PRÍLIŠ.
„No… rád som vás spoznal,“ hlesol a nateraz ignoroval zaužívaný zvyk, že keď sa človek rozpráva so Smrťom, mal by jačať od hrôzy.
NEMYSLÍM.
„To sa iba tak hovorí, nechcel som povedať, že…“
ISTE.
„Dovidenia.“
ISTE.
„Nie! Nemyslím dovidenia ako do videnia, viete, ešte sa nechystám na druhý breh…“ uvedomil si, že s Majstrom sa neradno ťahať za prsty a lepšie by bolo vrátiť, čo vzal, kým sa mu celá situácia nevymkne z rúk. „Ehm, svoje som dosiahol, nech sa páči, vraciam vaše hodiny.“
VAŠE HODINY.
O Lepa sa obtierala panika. Narátal do desať. A potom do tisícdvadsaťdva a až nato sa upokojil. Nie každý deň človek stretne Smrťa. A keď už, je lepšie odporúčať sa.
„Skrátka idem. Dobrú noc vinšujem,“ spravil nesmelý krok vzad. Ešte jeden. Pri treťom ho trhlo späť.
ACH, NIE.
„Čo to je?“ zavrieskal, hľadiac na elegantné, no pevné putá, ktoré žiarili matným modrým prísvitom a ktoré spútavali jeho ľavačku so Smrťovou pravou rukou.
PUTÁ OSUDU. PORUŠILI SME ZÁKON.
„Aký zákon?! Ako viete?!“
PÍŠE SA TO NA TÝCH PUTÁCH.
Andreas si až teraz všimol drobné, starobylo vyzerajúce jemne svietiace písmo:
Rovnováhu porušili,
možno vôbec netušili,
že putá ich zviažu – spolu.
Kto je múdry, dá ich dolu.
Pykaj za svoj počin,
obrať smrť je zločin.
Preto hľadaj Bystrých kľúče,
skôr než vyjdú ranné lúče.
Lep vždy tušil, že tí, čo spisujú rôzne proroctvá, neodvrátiteľné veštby a predpovede osudu, neoplývajú zmyslom pre originalitu a už vôbec pre rytmus a metriku, pretože posledné dvojveršie znelo:
Takáto je pravda,
Tramtaradá!
„Čo to znamená?“ spýtal sa, keď zdvihol zrak od pút.
IDE O PRASTARÝ ZÁKON, Smrťov hlas obsahoval štipku trpezlivosti, no oveľa viac nespokojnosti a rodiaci sa hnev. KEĎ SA STRETNÚ DVE STRANY, Z KTORÝCH KAŽDÁ CHCE VEDOME NARUŠIŤ CHOD VECÍ, TIETO OSOBY OSTANÚ SPOLU SPÚTANÉ, AŽ KÝM NEPRÍDU NA TO, AKO SVOJ SKUTOK ODČINIŤ. NAJNESKÔR VŠAK DO VÝCHODU SLNKA, POTOM SA UŽ PUTÁ NEDAJÚ ODOMKNÚŤ.
„To by sme ostali zviazaní naveky?“
V PLNOM ROZSAHU TOHO SLOVA.
Pokiaľ sa dalo súdiť, Smrť sa mračil. Skúste sa oháňať kosou a neminúť obeť, keď vám na ruke visí takýto parazit!
„Ja som nechcel porušiť zákon! Ani rovnováhu!“
ISTEŽE CHCEL. ROVNAKO AKO JA. NAŠA SMOLA JE, ŽE SME TO CHCELI V ROVNAKOM ČASE A MIESTE. SMRTEĽNÍK NESMIE VIDIEŤ SVOJE HODINY, NARUŠIL BY TAK PLYNUTIE ŽIVOTA. SMRŤ MU ZASE NESMIE HODINY DOBROVOĽNE VYDAŤ. KEBY SA ASPOŇ JEDEN Z NÁS BRÁNIL, STALI BY SA HROZNÉ VECI, ALE NIE TOTO. PUTÁ OSUDU SÚ NAJHORŠOU VARIANTOU, AKÁ NÁS MOHLA POSTIHNÚŤ. Zdvihol ruku a zarinčal, bolo ťažko hádať, či reťazou či kosťami.
„Ale ja som zlodej! Jasné, že som vás chcel okradnúť!“
TVOJE POVOLANIE ŤA NEOSPRAVEDLŇUJE.
„Som Ankhmorporčan!“
ANI TO.
„Som človek!“
UŽ ROZUMIEM.
„Ale jeden by čakal, že vy budete mať rozum. Ako ste na nápad dať mi hodiny prišli?“
HRAL SOM PARTIČKU ŠACHU SO ZLOMYSEĽNOSŤOU. NAVRHLA MI TÚTO ZÁBAVKU. CHCELA MI POMÔCŤ, MYSLELA TO DOBRE.
„Vážne?! Pomôcť? S kýmže ste to hrali?“
A-HA.
Smrť si sadol na okraj fontány a Lep sa musel prispôsobiť, lebo reťaz ho stiahla s ním.
„Čo budeme robiť?“
MÁME INŠTRUKCIE.
„Každý vie, že podobné hádanky sú navrhnuté tak, aby ich nikto nerozlúštil! Nemohli by ste si vykĺbiť palec alebo čo a vyvliecť sa z pút?“
Smrť naňho pozrel, akože podvádzanie je pod jeho úroveň, ale potom zvesil plecia. SKÚSIL SOM TO PRED CHVÍĽOU.
„Takže tu mám čakať, až kým neumriem?!“
RIEŠENIE BY TO BOLO. ANI BY SOM K TEBE NEMAL ĎALEKO. A KEBY SI SA O TO POKÚSIL ČÍM SKÔR, BOLO BY JEDNODUCHŠIE CHODIŤ ZVIAZANÝ S TVOJOU NEHMOTNOU PODOBOU.
„Irónia?“ Lep naňho vrhol nevrlý pohľad.
NIE, FAKT.

Noc naďalej zahaľovala Ankh-Morkpork a vôbec sa nestarala o dve namrzené postavy. Hodiny odbili polnoc už dávno, blížilo sa brieždenie.
Vyskúšali asi všetko. Keďže Lep vedel, že lúštením sudby by iba strácali čas, pokúšal sa problém riešiť inak. Padol návrh ľahnúť si na cestu v jednej priamke tak, aby vzdialenosť medzi nimi bola čo najväčšia, a nechať konský záprah, aby prebehol po reťazi pút a kolesami ju rozdrvil. Problém nastal, keď Lep odmietal byť tým, čo bude ležať na ceste vystavený istej smrti a Majster odmietol uprostred pomaly ožívajúceho mesta ľahnúť si kamkoľvek, pretože popri zmenenom vnímaní ľudí ho odnášači odpadkov mohli považovať za hromadu smetia a odviezť ho za mesto. Kôň v záprahu odmietol celý ten nápad ako taký.
Ďalej skúsili v tvorivom zápale zasypať putá pušným prachom a škrtnúť zápalkou. Zachránilo ich jedine to, že vďaka ponáraniu sa do fontány Lepovi navlhlo náprsné vrecko na košeli a s ním aj škatuľka zápaliek.
Posledným pokusom bolo osloviť horského trola, aby roztrhol reťaz. Ale skúste upokojiť jačiaceho trola a presvedčiť ho, že naozaj neumiera, lebo Smrť neprišiel poňho.

Zlodej a Smrť stále sedeli na okraji fontány a premýšľali.
„Fajn. Takže tá prekliata hádanka. Už nám ostala len tá. Bystrých kľúče… máme ešte pár hodín, prídeme na to. Bystrých kľúče. Bystrý, inak povedané rozumný alebo múdry. Kto je múdry?“
Smrť mlčal. V umení konverzácie nebol zdatný, ale kdesi počul, že ak nie je nič pekné, čo by ste na adresu pýtajúceho sa odpovedali, radšej mlčte. Lepovi to zjavne nevadilo.
„Bohovia! Bohovia sú múdri!“
ANI NIE.
„Je to len metafora!“ v mladíkových očiach sa blyslo nadšenie.
NIE, OPÄŤ FAKT.
„Hovorím o tej sudbe. Ide o metaforu. Kľúče múdrych, bohovia, božské kľúče, čo je kľúčom u bohov?“
NEVIEM, NEZAMYKAJÚ SA.
„Nerozumiete? Sú to slová! Čo je kľúčové, je podstatné. Najpodstatnejšou podstatou bohov sú ich slová. Nimi tvoria svet.“
NIMI AKURÁT SPÔSOBUJÚ JEDEN DRUHÉMU HLAVYBÔĽ. VKUSE SA HÁDAJÚ.
„Dobre, pokojne mi nepomáhajte. Vy budete moju dušu vláčiť za sebou na reťazi!“ Lep sa urazil, pretože sa snažil myslieť konštruktívne. Nestal by sa jedným z najlepších zlodejov, keby sa vzdal pri prvej prekážke.
HM. TAKŽE BOHOVIA. V TOM PRÍPADE NAVRHUJEM, ABY SME NAVŠTÍVILI CHRÁM SLEPÉHO IO.
„Prečo?“
SÚČASŤOU POKLADU V JEHO CHRÁME JE NAJVÄČŠÍ DIAMANT NA SVETE.
„Počul som. Je neukradnuteľný. A to vám hovorím ja. Načo vám je?“
DIAMANTMI SA DÁ REZAŤ SKLO.
„No a?“
TÝMTO SA DÁ REZAŤ OCEĽ.

Kňazi sa chúlili na mramorovej podlahe, tisli sa jeden k druhému a snažili sa byť statoční. Avšak ich zúfalý nárek naznačoval, že ľudstvo nikdy nezažilo horšiu tragédiu než teraz. Predstavený najskôr nedokázal od tej katastrofy odtrhnúť zrak, potom si uvedomil, že jeho životné hodnoty sa práve zrútili. Na tvári sa mu usadil výraz hovoriaci, že keby malo na ňom záležať, pokojne už môže prísť aj armagedon.
Lep so Smrťom stáli uprostred hŕbky trblietavého prachu.
„No, tak konkrétne túto oceľ božský diamant nereže.“
NEMOHOL SOM TUŠIŤ, ŽE PRI POKUSE PREPÍLIŤ PUTÁ SA ROZSYPE.
Putá osudu boli z vskutku výnimočného materiálu. Popudzovali človeka už len tým, že sa chovali úplne opačne, než od nich čakal.
„Zničili sme im život,“ Lep kývol bradou k mníchom strážiacim drahokam. Nechápali, ako votrelci prešli cez dôkladný systém nástrah a prečo zmárnili najvzácnejší prejav boha na zemi.
ZNIČILI SI HO SAMI, KEĎ UVERILI, ŽE PRVOTNÁ PRAVDA SPOČÍVA V KUSE LESKLÉHO ŠUTRA.
Smrť elegantne vykráčal z chrámu ťahajúc zlodeja za sebou. Práve míňali pani Stolárikovú, ktorá sa starala o pravidelnú údržbu posvätných priestorov. Kvíliaci personál svätostánku si nevšímala. V jej čistom jednoduchom a neochvejnom svete nemali chuchvalce a hromady prachu čo robiť. Prišla k bývalému diamantu, pozametala ho na lopatku a vysypala na ulicu. Mnísi na ňu užasnuto hľadeli. Netušila, že svojím činom položila základy sekty božských zametačov. Ich viera spočívala v tom, že ak vám bohovia nadelili nejaké problémy, zbavíte sa ich zametením pod koberec (či na ulicu). Táto filozofia ponúkala dlhý a hlavne bezstarostný život.

Noc zbledla ešte viac, čoskoro ju mal vystriedať deň.
Opäť sa vrátili na svoje stanovisko pri fontáne. Lep sa chvel. Márne si nahováral, že je to od chladu, vody a tak. Čas sa mu krátil a on s tým nemohol nič urobiť. Na svitaní ho dostihne kliatba. Zomrie. A navyše ich oboch už celú večnosť pozoroval uslintaný vlčiak. Sedel na rohu a zízal ako dajaký zvestovateľ neblahého osudu. Zlodej by si najradšej jednu vrazil, keby nebol zahĺbený do vlastného zúfalstva.
V okrajovej štvrti Ankh-Morporku už svitalo. Vďaka silnému magickému poľu, v ktorom sa Zemeplocha kúpala, sa svetlo skôr rozlievalo, než šírilo. Podobalo sa medu. To zlodejovi poskytlo trochu času, pretože kým sa brieždenie dostane k nim, uplynie ešte polhodina.
Prví obchodníci začali otvárať svoje stánky. Pekár, zeleninárka, rybár. S jedným predajcom docupitalo na námestie malé chlapča. Kým otec otváral, podišlo k dvom neveselým postavám sediacim na okraji vodnej nádržky.
„Prečo sa na vás ten pes díva, akoby bol hladný?“ spýtal sa chlapček.
CÍTI KOSTI.
„A prečo ste spútaní?“
„Lebo sme neuhádli hádanku. Toto je trest za to, že sme chceli podvádzať. Čo tu vôbec robíš, krpec?“ spýtal sa zlodej podráždene.
„Nudím sa,“ pokrčil plecami. „V ocovom obchode je vždy nuda, ale musím chodiť s ním. Zaúča ma do remesla.“
„Hm.“
HM.
„Čo sa hovorí v hádanke?“
„Máme nájsť kľúče Bystrých.“
„A to je ťažké?“
„Hm.“
HM.
„Nemôžete chodiť?“ rýpal ďalej chlapec.
„Jasné, že môžeme a daj už pokoj,“ zavrčal Lep.
„Prečo teda neprejdete tých tridsať krokov do tatovho obchodu?“
„Prepáč, krpec, naozaj nemám náladu na nákupy, práve sa mi kliatba vysmieva do ksichtu, vieš?“
„Ako chceš. Ale tatov obchod sa volá Kľúčiarstvo u Bystrých,“ odsekol a odcupital preč.
Lep a Smrť sa na seba vyjavene pozreli.
NEMÔŽE TO BYŤ AŽ TAKÉTO JEDNODUCHÉ.
„Ale skúsiť to môžeme.“
NEROZUMIEM TOMU.
„Ideme.“
JE TO KLIATBA.
„Ja by som rád vykročil, ak dovolíte.“
KTORÁ SUDBA SA RUŠÍ A ODOMYKÁ OBYČAJNÝM KĽÚČOM?
Lep z celej sily zaťahal a Smrť až potom vzal na vedomie, že sa musí pohnúť. Nechal sa zlodejom vliecť k malému obchodíku, kráčal duchom neprítomný. Premýšľal. Takmer ich postihol osud horší než smrť (ha-ha) a riešenie mali celý čas pred nosom? Čo za škodoradostného sadistu vymýšľa takéto hádanky? Stále si niečo nezrozumiteľne mrmlal. Lep rozrazil dvere kľúčiarstva, až zvonček nad nimi hlasno zacinkal.
„Čím poslúžim?“ spýtal sa pán Bystrý.
ZVLÁŠTNE, precedil Smrť, nevnímajúc situáciu okolo seba.
„Ani nie, ľuďom slúžim už pätnásť rokov,“ usmial sa predajca.
„Tuto s priateľom máme istý delikátny problém. Viete nám pomôcť?“ zlodej pred neho otrčil ruku s putami.
HÁDANKA.
Predajca na elegantného muža vedľa Lepa zmätene žmurkal, pretože sa mu jeho obraz mierne vlnil pred očami, potom radšej upriamil pozornosť späť na zhovorčivejšieho zákazníka.
„Ehm, isteže. Pre mňa žiadna kľúčová dierka nie je hádankou. Do vašich pút by pasovala medená päťka. Ale… ráčte odpustiť… môj obchod sa pýši stáročnou tradíciou, mám dobré meno…“ pán Bystrý uhýbal pohľadom a nezdal sa byť vo svojej koži.
„Áno?“ pobádal ho zlodej a nervózne sa obzeral cez plece. Svetlo sa už prelievalo cez sochu fontány a nezadržateľne napredovalo.
„Ste si istí,“ pokračoval predajca, „že… dajme tomu, neutekáte pred zákonom?“
„Určite nie, je to len taká hra! Stratili sme kľúč, rýchlo, prosím!“ zajačal Lep a tisol sa na pult, akoby ním chcel prejsť, lebo svitanie už dosiahlo prah obchodu. A pokračovalo.
Pán Bystrý si dávno zvykol na rôznych netrpezlivých klientov, zvlášť takých, ktorí potrebovali odstrániť zámok na páse cudnosti či otvoriť trezor nebohej babičky, ktorá odkázala dedičstvo tomu nesprávnemu vnukovi. Ale nikdy nevidel zosobnenú naliehavosť, ktorá sa teraz naňho dívala Lepovými očami. Otvoril zásuvku pod pultom, vyhrabal medenú päťku a ladne ju zasunul do dierky pút. Ticho to cvaklo. Oceľová obruč skĺzla z Lepovej ruky vo chvíli, keď sa svetlo dotklo jeho topánok.

Stáli v úzkej opustenej uličke neďaleko námestia.
TAKŽE NÁM TO VYŠLO, prehodil Smrť nevediac, čo iné by povedal. Nastal čas rozlúčiť sa, ale doteraz to nikdy nebol on, kto by sa musel lúčiť.
„Áno… tak… rád som vás spoznal. Vlastne! Veď viete.“
Postava v plášti prikývla.
„Želám vám pekný zvyšok…“ začal zlodej, ale uvedomil si, že čosi ako dni v Majstrovej ríši zrejme neexistujú. „Pekný zvyšok.“ Zarazil si ruky do vrecák a pobral sa preč.
ANDREAS MALÝ.
Zlodej sa trochu nahrbil. Naskákala mu husia koža od strachu, že by nočnému dobrodružstvu nemusel byť koniec.
Smrť vytiahol spoza plášťa Andreasove hodiny.
NESTIHOL SI SA NA NE POZRIEŤ. ALE TREST SME SI UŽ ODPYKALI. PRINAJHORŠOM SI MA BOHOVIA ZAVOLAJÚ NA DEBATU, NO OBHÁJIM TO, TAKŽE AK SI STÁLE ZVEDAVÝ, MOHOL BY SOM HODINY, POVEDZME NA TRIDSAŤ SEKÚND, ZABUDNÚŤ NA TAMTEJ PARAPETE.
Lep sa usmial.
„Vlastne nie, vďaka. Napriek všetkému si myslím, že putá osudu sú správna vec. Ľudia by nemali byť zvedaví na vlastné hodiny, nedokážu tú informáciu spracovať. Ak nie sú pripravení, nevidia vás, pretože sa boja chvíle, kedy umrú. Nechcem sa báť ešte aj toho, že kvôli vlastnému strachu prestanem svoj život vnímať. Nech mi ostalo koľkokoľvek času, radšej budem dúfať, že ma čaká ešte mnoho úžasných dní a každý z nich chcem prežívať, akoby bol posledný.
Smrť opäť prikývol. Toto bola konečne po dlhých storočiach z úst Ankhmorporčana rozumná veta, hneď po: „A vymyslím daňový systém!“.

Sedel vo svojej čiernej záhrade pod čiernou jabloňou. Díval sa na mapu Zemeplochy, na malú bodku s menom Andreas Malý. Cítil sa zvláštne. Ako ľudia volajú ten pocit? Poznanie?
Napokon to celé možno naozaj bolo zábavné.
Dostal chuť na partičku šachu. Chystal sa zavolať Zlomyseľnosť, ale rozmyslel si to. Dnes radšej zavolá Strach. Veď čo bláznivé by mu mohol navrhnúť Strach?