Dedičstvo

Voz sa konečne vymotal z hustej Ankh-Morporskej premávky a vyrazil po hrboľatej, prašnej ceste do neznáma. Sedela na ňom rodina Bolebruchovcov, ktorú tvorili manželia v strednom veku a ich dve dcéry. Manželia cestovali so zasneným, odhodlaným výrazom, ktorý by uvádzal iných ľudí v pochybnosti (keby si ich niekto všímal), či za ním nestojí nejaký halucinogénny výtvor z dielne alchymistov. Obaja boli vysokí, vyziabnutí s dlhými svetlými vlasmi, stiahnutými v nedbalom cope, ktorý bol rozcuchaný. Ich dcéry mali vďaka genetike podobné črty ako muž so ženou, a preto sa snažili od nich odlíšiť všetkým ostatným. Zároveň sa snažili vôbec sa nepodobať jedna druhej, čím vytvorili pre psychológov zaujímavú vzorku na štúdium pojmov typická rodina a generačný konflikt.
Staršia z dcér, Jolana, bola oblečená od hlavy po päty v čiernom. Vlasy mala zostrihané na krátko, čo pohoršovalo niektorých konzervatívnych ankh-morporčanov viac ako exkrementy objavujúce sa pravidelne na ich prahoch. Zatiaľ čo tie boli brané ako súčasť miestneho koloritu, krátke vlasy u žien boli niečím neslýchaným, čo búralo zaužívané predstavy o vzhľade jednotlivých pohlaví a mohlo mať nepredvídateľné následky. Napríklad by aj iné ženy mohli začať nosiť krátke vlasy. Jolana však nemala krátke vlasy kvôli provokácii, alebo aby dala spoločnosti nejaký odkaz. Proste zistila, že krátke vlasy sú náramne praktické, nekudlia sa, rýchlejšie schnú a nezavadzajú. Na zvyšku nezáležalo.
Mladšia Uršula bola oblečená podľa najnovšej módy. Mala sukňu vpredu siahajúcu tesne nad kolená a vzadu sa predlžujúcu až po zem. Hornú časť tela mala stiahnutú korzetom, ktorý vytváral nádherný osí driek, čo stálo to za tie stlačené rebrá a obmedzené dýchanie. Na dlhých vlnitých vlasoch mala pripevnený miniatúrny klobúčik, ktorý nemal, okrem dekoratívnej, naozaj žiadnu inú funkciu. Dievča by bolo celkom pekné, keby nemalo tvár zmrštenú v hrozivom škľabe. Ten mal spolucestujúcim a takisto komukoľvek inému, kto by na nej spočinul zrakom povedať, že ona takéto niečo nevymyslela a rozhodne na voze nie je dobrovoľne.
Rodina mala pred sebou ešte ďalekú cestu. Uberali sa až do vzdialených hôr Baranej hlavy. Tam manželia Bolebruchovci zdedili po manželkinom strýkovi z piateho kolena usadlosť s priľahlými poliami a dobytkom, ako to stálo v liste, ktorý im bol doručený pred pár týždňami. Manželia boli alchymisti, pacifisti a vyznávači zdravého životného štýlu, čiže boli predmetom pohŕdania každého správneho ankh-morporčana. Boli hrdí na to, že ich deti nikdy neochutnali slávne párky v rožku Kolíka A.S.P., odpad triedili podľa druhov a pri chrípke a teplotách experimentovali s rôznymi pokútnymi bylinkovými zmesami. Keď si prečítali list nemohli uveriť svojmu šťastiu. Zistili, že aj keď o tom ani netušili, bol to vlastne vždy ich sen. Usadiť sa vo vzrušujúcej, neprebádanej zemi, ktorá len čaká, aby prijala svoje stratené deti, skazené konzumným životom do svojho otvoreného, nepoškvrneného náručia. Čo mohlo byť krajšie?

O pár dní neskôr a o niekoľko sto metrov nad morom vyššie lialo už druhý deň ako z krhly. Voz, veci v ňom, aj cestujúci boli premočení do nitky. Trmácali sa práve úzkou, kľukatou, horskou cestou, na ktorú sa ich voz ledva vošiel. Nevedeli, či tentoraz idú konečne dobrým smerom, alebo či opäť zablúdili. Aj keby cesta nebola taká úzka a opustená, nemali sa koho opýtať, či idú správnym smerom. V tomto lejaku boli všetci zalezení v svojich domovoch a boli radi, že nemusia vystrčiť nos.
Kým ešte boli na rovine, bolo jednoduché sa orientovať. Proste si vybrali cestu, ktorá sa uberala smerom k horám. Navyše tam vládol čulý cestovný ruch, stretávali tam vozy naložené tovarom smerujúce do alebo z Ankh-Morporku. No ako náhle začala zem stúpať, vozov ubúdalo a cesty sa stávali kľukatejšími a členitejšími. S umiestnením značiek sa samozrejme nik nenamáhal. Miestni proste nepredpokladali, že by do týchto končín cestoval niekto, kto odtiaľto nepochádzal.
Jolana práve so záujmom sledovala kvapky, ktoré jej cícerkom tiekli z okraja klobúka, keď sa ozvalo hlasné rrupp a vzápätí sa voz naklonil, takže sa skopŕcla na bok. Osly zmätene zahíkali, nad tým, čo sa deje za ich chrbtami. Chvíľu sa ešte pokúšali ťahať, no keď zistili, že im to nejde, so skutočnou flegmatickosťou na všemožné spôsoby zaobchádzania zvyknutých zvierat zastali a čakali na ďalšie povely. Na voze medzitým zavládol zmätok, ako sa jednotliví cestujúci naraz snažili vstať a poodhaliť príčinu ďalšej prekážky v už tak dosť nepríjemnej ceste.

Orol zakrúžil and priesmykom. Nechápal dosť dobre prečo sa pohybuje práve tu, keď inde by našiel viac potravy. Navyše bol ďaleko od svojho hniezda. No istá časť mysle, o ktorej donedávna netušil, že ju má (a nebol si tak úplne istý, že ju doteraz mal) mu radila, aby sa vydal práve sem. Dokonca donedávna ani neuvažoval. Proste lietal a keď zbadal niečo rýchlo sa pohybujúce a veľké tak aby to odniesol, jednoducho sa zniesol dole, chytil to do pazúrov a v hniezde to zožral on alebo jeho mladé. Postranné myšlienky, ktoré sa mu rojili v hlave boli prinajmenšom znepokojujúce. Zaškriekal, aby sa zbavil týchto pocitov. Samozrejme mu to nebolo nič platné. Opäť zakrúžil nad úzkym horským priesmykom. Novoobjavená časť jeho mysle sa práve zamerala na to, čo sa tam deje. Hemžilo sa to tam živými tvormi, príliš veľkými, aby ich odniesol v pazúroch. Odkiaľ sa mu vynorilo v hlave, že tie bytosti sa volajú ľudia? Pozoroval ich, kým si tá divná časť jeho mysle nepovedala, že videla dosť. Potom sa odvrátil a zamieril hlbšie do hôr.
Pár kilometrov ďalej sa zniesol na obločný rám zvláštnej, pokrútenej chalupy a v tom momente sa mu uľavilo. Opäť to bol on, keby si to uvedomoval, a jediné čo ho zaujímalo bol jeho prázdny žalúdok a ako mu orlica vynadá za to, že sa fláka bohvie kde a zháňanie potravy pre mláďa zasa nechal iba na ňu. Zatrepal krídlami a ťarbavo sa vzniesol nad stromy, ktoré len tak tak minul.
V tej istej chvíli v chalupe otvorila oči Esmeralda Zlopočasná. V prvom momente chcela zaškriekať a vzlietnuť, no vzápätí si uvedomila, že s rukami namiesto krídel to pôjde len ťažko. Ako si začala uvedomovať, že je späť v svojom tele, vykĺzla jej z úst poznámka:
„Zaujímavé.“

Moknúci Bolebruchovci, noví potenciálni obyvatelia hôr Baranej hlavy, medzitým pozerali z útesu na koleso, ktoré padalo dolu svahom. Otcovi Bolebruchovi sa ho síce podarilo vybrať, aby ho mohli opraviť, no z oja ho vyrval takou silou, že koleso sa mu vyšmyklo a zamierilo si to najkratšou cestou dole. Tam sa priam ukážkovo roztrieštilo na kúsky o ostré skaly, ktoré lemovali horský potok. Ten potom veselo žblnkotajúc odniesol jeho zvyšky, takže svoj posledný odpočinok nakoniec našlo tam kde bolo vyrobené, v Ankh-Morporku.
Hlava rodiny bola preto nútená pobrať sa hore priesmykom, aby našla najbližšie obydlie s niekým kto, na rozdiel od nej, vedel, čo v podobných situáciách robiť. Ženám Bolebruchovým zatiaľ neostalo nič iné ako posadiť sa k vozu tak, aby do nich dážď šľahal čo najmenej a rozmýšľať ako uviesť voz do pohybu.

Osamelý vlk pozoroval dianie v priesmyku pod sebou. Hemžili sa tam postavičky ľudí. Boli tri a ak ho jeho čuch neklamal, boli to samice. Tie by nemali klásť toľko odporu. Aj keď sa nerád púšťal do boja s ľuďmi, pretože to boli prefíkané mrchy, teraz inú možnosť nemali. Tieto tri samičky boli najľahšou korisťou v blízkom aj ďalekom okolí. Otočil sa, aby zohnal zvyšok svorky, nech v noci zaútočia.

Noc so sebou priniesla isté výhody. Tá najhlavnejšia bola, že prestalo pršať. Druhá nesporná výhoda bola, že Jolana nemusela pozerať na tváre svojej mamy a sestry. Nevedela, ktorá ju dráždila viac. Či to bola Uršulina namosúrená tvár hovoriaca každým centimetrom, že celá táto cesta nebol dobrý nápad. Alebo to bola tvár mamy, ktorá aj napriek katastrofálnym podmienkam nestrácala presvedčenie, že keď prídu na miesto, naozaj ich tam očakáva rajský život v lone prírody. Jolana netiahla k Ankh-Morporku. Nemala ho rada, no ani ho nezatracovala, pretože vedela oceniť výhody života v meste. Nech bolo akokoľvek hlučné a špinavé. Napríklad v Ankh-Morporku by určite nemokla tak dlho ako tu. Určite by nezmokla ani s takou intenzitou, pretože veľké množstvo dažďa by zadržali strechy okolitých domov prečnievajúce nad ulice. Na druhú stranu musela uznať, že tento dážď nezanechával na oblečení fľaky a drobné dierky. Keďže však mrzla a triasla sa od zimy a musela pochodovať hore dole, aby sa aspoň trochu zohriala, nedokázala tomuto faktu pridať hodnotu, akú by si zaslúžil. Navyše predpokladala, že ako noc pokročí, bude ešte chladnejšie.
Podobné okolnosti väčšinou dovedú ľudí k tomu, že sa v duchu pýtajú na dve otázky. Tá prvá je: Čo som komu urobila? Jolana neskôr rozmýšľala, čo by sa stalo, keby sa spýtala túto otázku. V duchu si však položila tú druhú: Môže sa človeku stať ešte niečo horšie? Osud si pre ňu vybral naozaj zlomyseľnú odpoveď, pretože v momente ako ju v duchu vyslovila, začali zavýjať vlci.

Jolana zanadávala a priskočila k vozu, aby vytiahla nejakú zbraň, ktorou by sa mohla brániť. Jej rodičia boli nanešťastie zarytí pacifisti a odporcovia nehumánneho zabíjania zvierat, takže jediná vec, ktorú našla, bola motyka aj to s poriadne vykývanou násadou. Mali ešte aj vidly, lenže tých sa zmocnila jej až prekvapivo pohotová sestra. Mama chytila do rúk hrable a bola plná odhodlania ich nepoužiť, kým to nebude úplne nevyhnutné. Nezačne predsa ich pobyt prelievaním krvi.
Vlci sa v tme črtali ako nezreteľné tiene, iba oči im svietili. Jolana s mamou a sestrou zaujali obranný postoj pred vozom, každá zvierajúc v ruke kus náradia, pripravené brániť sa. Vlci boli čoraz bližšie, no neponáhľali sa. Šli pomaly a výhražne vrčali. Jolana zvierala kŕčovito v rukách motyku a rástol v nej pocit strachu. Jej bujná fantázia si v mysli líčila všetky možné zranenia, ktoré dokážu také zuby a pazúry spôsobiť.
No pomedzi to sa dralo na povrch ešte niečo iné. Jolana si s prekvapením uvedomila, že uvažuje celkom triezvo. Plne si uvedomovala, že ten strach v nej bol vybičovaný tak, že viac to už nešlo. A začal sa pretavovať do niečoho iného. Bol to hnev … a rozhorčenie. Tieto dva pocity v nej teraz úplne zatlačili strach, bublali v nej ako voda privádzaná do varu v príliš plnom kotle. Sem tam z neho niečo vyšplechlo, čo malo človeka varovať, že keď voda zovrie, vykypí. Jolana sa rozhodla to ignorovať. Naopak kúrila pod svojím kotlom ešte viac a čakala čo to urobí.

Ako sa vlci blížili zacítili niečo zvláštne. Niečo čo v ovzduší doteraz nebolo a čo rástlo a mohutnelo ako prichádzajúca búrka. Šlo to od troch ľudských samíc, ktoré sa chystali napadnúť. Teraz však už bolo neskoro, jeden pred druhým sa neodvážili cúvnuť. Navyše hlad bol silnejší ako potenciálne riziko. Keď sa prvý z nich dostal dostatočne blízko, prikrčil sa pripravený skočiť…

„A dosť!!!“ zaznel priesmykom výkrik, ktorý sa odrazil od okolitých skál. Jolana si až po sekunde uvedomila, že ten výkrik vydalo jej hrdlo. Kotol v jej vnútri nevydržal to napätie a voda z neho vyšplechla v momente, keď videla, že prvý z vlkov je pripravený skočiť. Malá časť jej ja si síce uvedomovala, že to čo robí, je pravdepodobne hlúposť a že ju to asi vyčerpá. Bola však veľmi skoro zahnaná do kúta niečím, čo bolo mestským prostredím utlmené – prirodzeným inštinktom. Vzápätí pozrela na vlka, ktorý bol k nej najbližšie a mrazivým hlasom sa ho spýtala:
„Čo si myslíš, že robíš?“
Na to sa otočila a pozrela do očí ostatným vlkom. A potom aj na každú guľu v okolí o ktorej si myslela, že by to mohol byť vlk. Voda bublala a kypela.
„A dosť. Straťte sa skôr než vám niečo urobím,“ povedala navonok síce pokojným hlasom, no postarala sa o to, aby do každej zo slabík vtlačila svoj hnev a pohoršenie nad celou touto nešťastnou cestou.
Vlci sa chvíľu nehýbali, akoby ich jej slová prikovali k zemi. A potom k jej náramnému prekvapeniu sa zdvihli a fujazdili preč, pretekajúc sa v tom, kto sa dostane skôr z jej dosahu. V Jolane to stále ešte vrelo, no zároveň jej vo vnútri rástol pocit uspokojenia. Prekrížila si ruky a kývla hlavou na znak dobre vykonanej práce. No rozhorčenie a hnev v jej vnútri stále ešte bublali. Otočila sa k vozu, pričom zachytila pohľady mamy a sestry. Dívali sa na ňu prekvapene a s veľkou mierou strachu. Nevenovala tomu pozornosť. Pozrela sa na ich voz a opäť dovolila vlne rozhorčenia, nech dosiahne druhý vrchol.
Vozu nebolo treba ani nič hovoriť. Pod silou jej pohľadu sa proste zdvihol a začal sa pohybovať smerom vpred, akoby pred pár hodinami nestratil štvrté koleso. Za ním šla Jolana nasledovaná mamou a sestrou s doširoka otvorenými ústami.

„A takto sme ich prisámvačku stretli. Šli sme pomôcť tomu ich divnému otcovi opraviť koleso na voze a oproti nám sa vynorila takáto procesia. Prisámvačku keby sme to toľkí nevideli, možno tomu ani neuverím. A hneď ako nás tá mladá zbadala, voz sa opäť naklonil a padol na zem. Akoby sa vtedy spamätal, že mu chýba to štvrté koleso,“ rozprával mladý Jánoš Strašifták Esmeralde Zlopočasnej pár dní po spomínanej udalosti, pri tom ako jej opravoval odkvap, ktorý poškodili vytrvalé prudké dažde.
„A čo bolo potom?“ spýtala sa.
„To je tiež velice čudné madam. Prišli sme a teda reku sme sa pustili do opravy toho voza. A keď sme skončili, zistili sme, že tá mladá spí ako zabitá, opretá o kmeň neďalekého stromu. Veru nijak sme ju nemohli prebrať a tak sme ju naložili na voz tak ako zaspala a oni si ju odviezli na statok.
„Zaujímavé,“ poznamenala bábi Zlopočasná a s nechuťou musela priznať že je to už druhý krát v priebehu pár dní a už druhý krát v súvislosti s tou podarenou rodinkou.